Ktorú polievku údajne dennodenne jedával aj Juraj Jánošík? Nebola to šošovicová, fazuľová, ani kapustnica – ale demikát. Že vôbec netušíte, čo to demikát je? Vedzte, že to je tradičný a mimoriadne chutný slovenský pokrm z bryndze.
A také bryndzové halušky napríklad ani nie sú slovenským pokrmom. Ktoré jedlá sú teda súčasťou našej tradičnej kuchyne a ktoré u nás len zdomácneli?
Etnologička Katarína Nádaská sa dlhé roky venuje ľudovým zvykom a tradíciám. Pozrela sa aj na dejiny slovenskej kuchyne.
„Kedysi sa jedlo len dvakrát denne. Deň sa začal sýtymi raňajkami, aby ľuďom stačila energia na ťažkú manuálnu prácu. Druhýkrát sa rodina stretla za stolom pri teplej večeri. Teplý obed bol výsadou mešťanov až do polovice 20. storočia,“ hovorí Katarína Nádaská.
Jedálny lístok našich predkov závisel najmä od lokálnych a sezónnych potravín, ktoré si vypestovali. Skromný ale nebol.
V kuchyni sa v minulosti využívali najmä repa, žihľava či šťaveľ. Z týchto, dnes už predovšetkým kŕmnych plodín, naši predkovia varili polievky aj prívarky.
„Veľmi ma teší, že za posledných desať rokov sa mnoho ľudí vracia k tradičnej kuchyni a opäť objavujú krásu starých jedál,“ konštatuje etnologička.
Dejiny kulinárstva v tradičnej slovenskej ľudovej kultúre etnologička zachytáva v knihe Rok v slovenskej ľudovej kuchyni, s podtitulom Farby, chute a vône Slovenska.
Čo je teda skutočne tradičným slovenským pokrmom?
„Jedno z najstarších jedál bolo pražmo – teda pražené obilie, ktoré si vedeli pripraviť aj deti na vatre. Obľúbenými boli kaše, ktoré sa robili na slano aj na sladko. Postupne sa do jedálnička dostali aj strukovinové kaše,“ hovorí Nádaská.
Nenahraditeľnou surovinou našich predkov bola aj kapusta. Na tú boli odborníkmi najmä na Kysuciach.
„Kysuce boli hornatý a málo úrodný región, kde sa darilo najmä kapuste a zemiakom. Práve tieto dve potraviny vedeli pripraviť na stovky spôsobov tak, aby si k stolu sadali s chuťou k tomu jedlu,“ hovorí etnologička.
K obľúbeným na Kysuciach patrili aj dodnes populárne úhrabky, teda v podstate halušky s kapustou, posypané slaninkou.
Halušky ponúkame zahraničným turistom ako naše najznámejšie jedlo, s hrdosťou si na ňom pochutnávame aj my. Halušky však „nevymysleli“ starí Slovania – iba u nás zdomácneli. 
Dostali sa k nám počas valašskej kolonizácie. Priniesli ich so sebou valasi, ktorí sa usadili najmä na strednom Slovensku.
„Zemepáni prizvali valachov z dnešného Rumunska a Balkánu, aby ich ovce spásali naše kopce. Okrem kultúry mali svoje odevy, valašky a opasky, ktoré prenikli aj do nášho národného odevu,“ vysvetľuje Katarína Nádaská.
Keďže väčšiu časť roka žili v horách, živili sa produktmi oviec. Pili žinčicu, jedli syr a bryndzu. Práve valasi pripravovali halušky zo zemiakového cesta a dávali na ne bryndzu.
„Halušky sa považujú sa slovenskú klasiku, hoci ňou v skutočnosti nie sú. Ale zľudoveli,“ hovorí etnologička.
Kedysi sa jedlo dvakrát denne, postupne meštianska spoločnosť zaviedla teplé obedy, dnes sa odporúča jesť až päťkrát za deň, ale v menších množstvách. To, ako jedlo jeme, sa tiež výrazne zmenilo.
Nemáme čas. Na obed máme zväčša 30-minútovú obednú prestávku, často jeme po stojačky, narýchlo, z plastových obalov a hľadiac do telefónov.
Tradícia spoločného usadenia za stôl sa vytráca. Kedysi sa ľudia stretávali pri spoločnom jedle každý večer. Dnes už by sme len ťažko našli rodinu, ktorá dokáže každý deň zosúladiť svoj program kvôli večernému stolovaniu.
„Naše tradície spoločného usadenia za stôl ako rodiny alebo spoločenstva, by sme nemali opúšťať. Kedysi bola tradícia stretnúť sa pri teplej večeri. Dnes s tým máme veľký problém. Je na každom z nás, aby sme si zachovávali aspoň nedeľné obedy,“ myslí si Nádaská.
Tento článok môžu vďaka našim podporovateľom čítať všetci zadarmo. Pridajte sa k nim teraz aj vy a získajte mnoho benefitov.
Zostaňte v obraze, všetky dôležité novinky vám zašleme na váš e-mail.
Aktivujte si službu a dostávajte upozornenia na najdôležitejšie správy dňa

source