Ľutujeme, registrácia je momentálne nedostupná.
>
>
>
Karol Mikloš: Nie je jednoduché vyrovnávať sa s tým, že niektoré veci sa už nestanú
Na slovenskej hudobnej scéne rezonuje meno Karol Mikloš už cez 25 rokov. Sám vraví, že je na hranici alternatívy a popu a inak to robiť nevie. Za jeho prvým albumom stál Laco Lučenič a hrali ho viaceré celoplošné rádiá. Dnes má hudobný biznis celkom iné pravidlá. Karol Mikloš nám však svojou novinkou This Side of Town pripomína, že si pozornosť zaslúži.
Nahrávka This Side of Town je inšpirovaná neradostnými úvahami nad zmyslom života a sebauplatnením, napriek tomu je melodicky energická s pozitívnym nadhľadom. S ľahkosťou by obstála v zahraničnej konkurencii. Navyše ide o hrdý trenčiansky produkt, keďže album vydalo trenčianske vydavateľstvo Deadred Records, nahrali ho trenčianski hudobníci, artwork namaľoval trenčiansky umelec Alexander Salviany a o grafiku sa postaral tiež Trenčan Matej Kukučka. Ako bonus, fialový vinyl vyrobila trenčianska lisovňa Vinyl-LAB. Myšlienka Európskeho hlavného mesta kultúry v meste, kde je toto všetko možné, by tak vôbec nemusela byť márna. 

Karol Mikloš priznáva, že album This Side of Town vznikal bez kompromisov a v absolútnej tvorivej slobode. Experimentuje so zvukmi a dáva si záležať na hutnosti, ktorá poslucháčovi prináša veľkolepé zážitky. Overiť si to bude možné aj naživo už 12. novembra, kedy Karol Mikloš s kapelou odohrá koncert v Modre, ktorý je súčasťou festivalu Slovenská Tepláreň – Koncerty pre Matúša a Juraja. Na jar sa potom plánuje vydať na turné po Slovensku. 

Vydal si nový album This Side of Town, na ktorom máš tendencie experimentovať s elektronickými zvukmi. Aj tak mám pocit, že sa vždy vrátiš k tomu, aby v tvojich piesňach vynikla gitara. 

Celá táto platňa nevznikala od gitary, ale od sampleru Octatrack, ktorý som si zamiloval. Vyrábal som si samplované podklady. Keď niečo začalo mať peknú atmosféru a začalo ma to baviť, tak som si k tomu pridával harmóniu na španielke. Viedla ma atmosféra a až potom začali vznikať pesničky. Okrem This Side Of Town, titulnej pesničky, ktorá vznikla v skúšobni za riekou z nejakého jamu. Určite to album veľmi ovplyvnilo a dalo mu to zvláštny ráz. 

Takže tento album vznikol na základe pre teba nových tvorivých postupov? 

Určite. Sú tam nové polohy spevu aj veľmi zvláštne melodické polohy, rozvinutejšie. Bol som občas prekvapený sám sebou. Covidové obdobie mi paradoxne prinieslo aj pozitíva v tom, že počas izolácie prišli mesiace, keď som nerobil nič iné, len hudbu a bicykloval. Prepol som sa na profesionála. Dve niekoľkomesačné obdobia, keď sa mozog prepol do toho, že som umelec a bol iba ten svet. 

To znie ako dosť zásadná okolnosť.

Bola, určite. 

Pamätáš si obdobie vo svojej kariére, keď si sa výhradne sústredil na hudbu? 

Pamätám si také obdobia, keď sa blížil deadline na vydanie platne a pozastavil som prácu, aby sme dokončili veci. Na mesiac som si zobral voľno. Ale nebola to taká voľnosť ako teraz. Dokonca som si niekedy večer povedal, že dnes sa mi nechce. Potom som si ráno sadol a 16 hodín som robil hudbu. Nebol som pod deadlinovým ani finančným tlakom.

Si ten typ človeka, ktorý potrebuje stále tvoriť? Mám z teba pocit, že postupne zbieraš nápady bez toho, aby to bolo programové, že na konci tohto snaženia bude album. 

Určite boli roky, keď som napísal možno jednu pesničku. A potom sú chvíle, napríklad ako pri Poisoned EP. To z veľkej časti vzniklo v priebehu dvoch týždňov.

Aké sú to momenty, ktoré ťa inšpirujú?

Keď som bol mladý, tak to boli nešťastné lásky a celkové sebauplatnenie. Dnes je to také zúfalstvo nad zmyslom života. Vyrovnávanie sa s tým, čo sa všetko mení. Ako sa spieva v The Horse Is Dead „Another thing to never happen again“. Prídeš do veku, keď si začneš uvedomovať, že je strašne veľa vecí, ktoré sa ti už nestanú. Vyrovnávať sa s týmto faktom nie je úplne jednoduché. Aspoň pre mňa. 

Potom samozrejme nejaké vonkajšie vplyvy. Rusov sa bojím už desať rokov. Cítim, že odtiaľ nevanie dobrý vietor. Celkovo spoločnosť. Inteligentní ľudia, ktorí sú aj dobrí ľudia, tak sa dnes o nich dozvedám, že sú putinofilovia. Je veľa vecí, s ktorými sa musí človek na svete vyrovnávať. Niekedy sa mi darí frustráciu ventilovať. 

Mám z teba pocit, že v tvorbe hudby si laboratórny typ. Vycítiš problém, slabšiu časť v pesničke, v nejakom zvuku a nájdeš si k tomu „doktora“, ktorý ti s tým pomôže.
 Je to tak? 

Pri tvorbe určite. Keď som stratený, tak vždy volám Andrejovi Gmucovi. To je človek, ktorý má úžasný vkus a veľký nadhľad. Stačí mu pustiť pesničku jedenkrát a presne ti povie, čo treba. Niektoré pesničky skracoval, lebo sa mu zdalo, že až moc dlho na to idem (smiech).


Návrat na koncertné pódiá

Album si uviedol do života úžasným koncertom v trenčianskom klube Lúč. Bol plný emócií a mal skvelú atmosféru. 

Robili sme na tom dva mesiace. Štyri dni do týždňa sme skúšali v auguste. Venovali sme tomu strašne veľa, lebo chceme veľa hrať. Tak sme si povedali, že keď ideme cvičiť, tak poďme cvičiť poriadne a spravíme kapelu, ktorá bude dlhodobo existovať. Bojovali sme, ladili sme a myslím si, že sa nám to celkom slušne podarilo. 

Čo ti dal tento album?

Dal mi možnosť zahrať si opäť koncert po čase. Dal mi príležitosť naplniť aj nejaké moje tvorivé ambície. Mám doma kúpených veľa mašiniek a všetci sa pozerajú, že čo som za divného človeka, že mám tisíce eur v mašinkách a nič neprodukujem. Takže album je aj ospravedlnenie tých všetkých mašiniek a investícií (smiech).

Pamätám si aj pekný moment z koncertu, keď si ukázal na svoju dvanásťročnú dcéru Paulu. Fakt, že si otec, nejakým spôsobom ovplyvňuje tvoju tvorbu?

Určite, zasiahlo ma to v tom počiatku. Bola veľká medzera medzi albumom The Past of the Future, to je album z roku 2008 a Poisoned EP, ktoré vyšlo až v roku 2017. Tam sa udiali dve veci. Dcéra sa narodila v roku 2010. Bol to ten typ dieťaťa, ktoré prvé dva roky života preplače. Budovali sme zároveň štúdio s Matúšom Homolom (štúdio Men at sound v Trenčíne). Takže tam nebol žiaden priestor.

Bolo obdobie, keď som dva-tri roky nenapísal ani čiarku. Postupne som zo štúdia odišiel, Paula vyrástla a už neplače. Všetci rodičia to poznajú, že od nejakej chvíle začína väčšia sloboda.

Bolo to prvýkrát, čo ťa Paula takto videla a dokázala vnímať?

Bola v Bytči v roku 2018, ale vtedy mala asi sedem rokov. Nevnímala to s nejakým veľkým záujmom. Teraz to vnímala úplne inak. Bol som na pol dňa doma aj tak trošku polohrdina. Ale už to vyprchalo (smiech). 

Mne tvoja hudba pripadá istým spôsobom jemná, že by mohla priťahovať ženské publikum, ale na krste bola jednoznačná prevaha mužov.

Je to smutné (smiech). Nebolo to úplne zúfalé, ale mohlo to byť tak 70 na 30, čo myslíš? 

Bolo to tak nejak. 

Budeme na tom pracovať. Aj Spotify štatistika také niečo hovorí. Presne tento pomer. V čase Vis-á-Vis v roku 2002 to bolo trošku iné… Ale tak nič, popracujeme na tom. Krst v Lúči bol zázrak, že sme mohli také niečo zažiť. Boli sme doma, no boli tam aj ľudia z Trnavy, Piešťan. 

Mám pocit, že vám veľmi pekne fungovalo spojenie s kapelou Veneer. 

Určite. Sú trošku jemnejší ako my. Priniesli takú snivú náladu. My v nej potom pokračujeme a ešte pridáme priamejší beat. Priamejšiu rytmiku. V koncertnom programe máme len jednu pomalšiu vec, inak sa snažíme udržiavať v peknom tempe. Mám pocit, že program funguje. 

Fanúšikovia by mohli oceniť, že si ochotný hrať najväčšie hity. 

Je to osem starších pesničiek na osem noviniek. You Never Listen ma už moc nebaví. Tomorrow je hlavná pesnička, podľa ktorej ma mnohí ľudia poznajú. Ak ju niekto pustí mladším ľuďom, ktorí o mne v živote nepočuli, zrazu sú prekvapení, že to poznajú. Takže bolo by neslušné ju nehrať. Leaving For England je taká moja sinatrovka (smiech), ktorú si vždy rád zaspievam. Celý… Snažili sme sa ten koncert spraviť taký, aby si ľudia k nemu čo najľahšie našli cestu. 


Nasilu sa lámať a robiť veci po slovensky nemá zmysel

Niektoré tvoje skladby majú aj cez 20 rokov a stále ich spievaš. Mení sa tvoj vzťah k nim, mení sa pre teba význam textu?

Určite áno. V skladbe Celý sú proklamácie, ktoré sa dajú presunúť aj na dnešnú dobu. Takisto Bez slov sme hrali na úvod, čo bol trošku odvážny ťah. Je to pesnička, ktorú sme hrali párkrát v čase Vis-á-vis, ale ťažko sa spievala. Až s dnešnými vedomosťami som pochopil, že je to super pesnička, len ju treba dať o sedem poltónov vyššie a vlastne sa z toho stala super koncertná pesnička na úvod. 

Spieva sa v nej „Dnes opäť pôjdem nahý hmlou, dýchať vzduch, čo má farbu aj bez slov“. Zdalo sa mi, že to treba vyhrabať naspäť a nalepiť to na úvod ako spojenie medzi minulosťou a súčasnosťou. Bez prestávky potom prejdeme do No High Without A Low, čo je úvodná skladba z novej platne. Zdalo sa mi to ako sympatická konštrukcia. 

Miluješ angličtinu a rád sa v nej rýpeš. Prečo si sa rozhodol kedysi spraviť skladby aj v slovenčine?

Pred prvou platňou malo o mňa záujem jedno veľké vydavateľstvo. To boli časy roku 1996. Vtedy na labeli Gregor Agency vychádzali kompilácie, kde prezentoval nové skupiny. Poslal som demá všetkým veľkým vydavateľstvám a jedno sa ozvalo, že by mali záujem. 

Aké to bolo vydavateľstvo? 

PolyGram, myslím. Potom to bol Universal. V princípe aj mali záujem, ale chceli jedine slovenský album. Vtedy som to považoval za neprijateľné. 

Fakt? 

No určite, jasné. To by som sa musel na niečo hrať. Mal som 20 anglických pesničiek a teraz som si mal povedať, ježiš, veľké vydavateľstvo a všetko som mal preložiť do slovenčiny? To sa ani nedá. A v podstate mám problém poskladať slovenský text, aby bola atmosféra taká, ako si predstavujem. V angličtine akoby sa dalo ísť štvornásobnou rýchlosťou. Je to o možnostiach. Takže toto som odmietol a vtedy mi album vyšiel v Gregor Agency. Tomorrow bol veľký úspech, ale ďalší singel sa nenašiel, nemal som živú kapelu a postupne to ochladlo.


Ale napokon na slovenské skladby predsa len došlo. 

Myslím si, že Robo Gregor tiež žiadal, aby boli nejaké pesničky v slovenčine. Platňa nakoniec vyšla v Milenium Records. To bol začiatok rokov 2000. Vydávali veľa alternatívnych vecí, vrátane mňa. Aby som nebol neslušný, že som to ani nevyskúšal, tak som začal skúšať tvoriť v slovenčine a viem, že texty Všetko, čo smiem chcieť a Celý mi napadali na ulici. Snažil som sa ich napojiť na veci, ktoré som mal vytvorené v nejakých náznakoch angličtiny, a začalo to fungovať. Odvtedy už taká situácia nenastala. 

Máš pocit, že ľudia ľahšie reagujú na slovenčinu?

Je im to bližšie. Mnoho tých vecí, ktoré sú po anglicky, ak by boli po slovensky, tak by možno boli rádiové hity. Ale nasilu sa lámať a robiť veci po slovensky, to nemá zmysel. 

Vrátil si sa niekedy myšlienkami do toho momentu, keď si odmietol veľké vydavateľstvo, čo by sa stalo, keby? 

Nie, vôbec. Skôr ide o to, že dnešnými očami by som všetko inak riešil. Keď vyšlo Tomorrow, tak som mal 25 rokov, určite by bolo všetko inak. Ale všetko je tak, ako má byť. Platňa This Side of Town by nebola taká, ak by za ňou nebolo 25 rokov skúseností. Bola iná doba. Dnes je všetko oveľa ľahšie z hľadiska možností a informácií a všetko oveľa ťažšie kvôli možnostiam a informáciám (smiech). Takže stále je to rovnako ťažké, len sa doba transformuje do inej tváre. 

Snažíme sa všetko robiť naplno. Platňu sme spravili naplno, obal bol naplno, prvý koncert sme spravili naplno a teraz sa snažíme zorganizovať jarné turné. Chcem osloviť maximálny počet festivalov na leto. Uvidíme, čo z toho vyjde.


Cítiš sa teraz dobre so svojou kapelou?

Výborne. Počas skúšok to nebola vždy len milota. Boli tam aj ťažšie momenty, určite, ale z toho výsledku sú všetci nadšení a všetci hovoria, že to stálo za to. A tešíme sa na ďalšie zastávky.

Najbližšie vás bude možné počuť v Modre 12. novembra, kde odohráte opäť dvojkoncert s Veneer. Ten bude súčasťou festivalu Slovenská Tepláreň, ktorým umelecká obec reaguje na tragické udalosti posledných dní a vyjadruje tak podporu LGBTI komunite.

Priznám sa, že stále to celé akosi len predýchavam. Snažím sa v hlave nejako uchopiť, čo sa vlastne stalo a čo sa deje. Mám vo svojom okolí niekoľko úžasných LGBTI ľudí. Vezmi si, koľko LGBTI ľudí bolo pre mňa inšpiráciou v hudbe – Morrissey, Michael Stipe, Anohni. Ťažko sa mi vôbec vžíva do toho, ako môže mať niekto problém. Neviem, či projekt Slovenská Tepláreň môže niečomu pomôcť. Snáď aspoň tomu, že budeme mať pocit, že to na Slovensku nie je v skutočnosti také strašné, ako to vyzerá…

Je koncert pre teba tým momentom, kde už myslíš na poslucháča, ako tvoju hudbu vníma? Je to pre teba dôležité?

Určite. Chcem, aby to malo nejaký dej. Chcem, aby sa ľudia nezačali moc rozprávať (smiech). Snažíme sa vynechávať baladické veci. Je tam Maths, veľká pesnička z albumu, ktorú som chcel mať na koncerte, ale inak je to všetko na energii postavené. Na premiére to vyšlo perfektne aj vďaka ľuďom. 

Cítiš teraz zadosťučinenie, že album sa uchytil? Viaceré pesničky sa dostali do rotácií Rádia_FM, na koncerte bol vrúcne prijatý, fyzicky môžeš držať nádherný fialový vinyl…

Tie prvé kroky sa vydarili. Platňa je super, zvuk je super. Platňa je krásna. Koncertný program je nacvičený a veľmi úspešne overený v praxi. Zatiaľ je všetko, ako má byť, a tešíme sa najbližšie koncerty. Vieš, čo bude pre mňa úspech tej platne? 

Čo je to?

Keď kapela teraz nájde uplatnenie. Keď sa uplatní robota, ktorú sme robili s kapelou, tak to bude úspech. Keď sa podarí zorganizovať koncerty a príde taký počet ľudí, že to bude dávať zmysel. 


Autorka: Martina Slivková

Hudobné podujatia: december 2022
Dnes je nedeľa, 4.12.2022
© 2022 MADWIRE, s. r. o.

source